Pri letmom pohľade na pohorky nad Modrou vyzerá nenápadne. Keď sa však rozhodnete vstúpiť do areáli vinárstva Elesko, zistíte, že ide o jednom z najmodernejších a najpremyslenejších slovenských vinárstiev. Kto sú ľudia, stojaci za toutou investícou?

Najviditeľnejšou postavou je šéf vinárstva Milan Lančarič (42). Vyštudoval vinársku školu v Modre a potom – možno trochu prekvapujúco pre svet slovenského vinárstva - Fakultu managementu na Univerzite Komenského v Bratislave. A do roku 2003 pôsobil ako technológ vo vinárskej škole v Modre.

Potom však prišiel najväčší prelom v jeho živote. V roku 2004 dostal ponuku pracovať pre vtedy ešte neexistujúcu spoločnosť Elesko a tejto výzve uveril natoľko, že vytvoril ideu projektu špičkoveho vinárskeho závodu a postupne začal zakladať aj nové vinice v Modre, Tokaji a dokonca aj v ruskej Anape. A ambícou, aby sa stali lídrami v kvalite v jednotlivých regiónoch. V projektoch uplatňuje poznatky z početných študijných ciest z Rakúska, Talianska, Nového Zélandu a z Austrálie, kde sa venoval najmä štúdiu nových technológií a najnovších marketingových postupov pri marketingu vína.

Druhou tvárou vinárstva je chlapík, ktorý už figuruje v imaginárnej Sieni slávy vinárstva. „Lietajúci enológ“ Nigel Davies (45), ktorý je v Elesku hlavným technológom. Vyrastal na Novom Zélande, štúdiá absolvoval na univerzite v Aucklande. V roku 1989 získal diplom enológa a svoju profesionálnu dráhu začal vo vinohradníctve Villa Maria Estate (Marlborough) ako asistent vinára a neskôr ako hlavný technológ.

V roku 1992 začal „lietať“ a zbierať skúsenosti vo svete - vo Francúzsku, Maďarsku a Čile. O tri roky neskôr sa vrátil na Nový Zéland a pracoval pre spoločnosti Babich Wines a Riverside Wines. A o ďalšie tri roky neskôr sa pridal k projektu vinárstva Sileni Estates, pretože ten sa práve začínal a N. Davies má rovnako ako M. Lančarič  nadovšetko rád výzvy. V Sileni sa venoval výrobe vína prémiových značiek.

V roku 2007 sa pre neho história zopakovala tentoraz na opačnej strane zemegule a Nigel prijal pracovnú ponuku spoločnosti Elesko. Na Slovensko sa presťahoval aj so svojou rodinou.

Ale ani tým ešte nie sú tváre za etiketami Elesko kompletné. Chýba tá najdôležitejšia.

Elesko patrí do skupiny Eastfield, ktorej predsedom predstavenstva je Bratislavčan Igor Ledecký (48). Tento vyštudovaný ekonóm má za sebou unikátny príbeh. Narodil sa v Partizánskom a žil v Prievidzi, čo ani s prižmúrením očí nie sú vinárske regióny. Lenže do vína, predovšetkým do voňavých sauvignonov, sa zaľúbil a začal o nich snívať.

Peniaze však zarobil inde, v Rusku. Po prvej vlne slovenskej veľkej privatizácie sa jeho skupina pripravovala aj na druhú. Keď ju však vtedajšia Mečiarova vláda zrušila, nechcelo sa im na vynaloženú námahu zabudnúť. „Financie aj manažment, ktorý sme mali pripravený, sme presunuli z Bratislavy do Ruska, kde sa privatizácia práve začínala, a to s podobným konceptom. Tam vzniklo portfólio, ktoré ešte čiastočne máme a ktorého časť sme predali, ide o podniky s niekoľkými stovkami i tisíckami zamestnancov,“ povedal vlani v jednom z mála rozhovorov, ktoré kedy médiám poskytol, I. Ledecký v biznis magazíne Profit.

Na Slovensko ale neprestal chodiť a keďže mal pocit, že sa v tom čase „nebolo kde najesť“, využil príležitosť kúpiť od Allianzu Erdodyho palác. Za päť rokov v ňom vybudovali centrum gastronómie s dnes už piatimi podnikmi a Zoya galériou.

„Paralelne prišla myšlienka mať svoje vlastné víno, a to v prostredí, kam chodí človek ako do svätostánku vína,“ povedal I. Ledecký. A to bol začiatok, od ktorého sa odvíjali analýzy vinárskeho trhu a potom hľadanie a sceľovanie vhodných pozemkov, laboratórne rozbory pôdnych pomerov a klimatických podmienok, výber vhodných odrôd, ale aj klonov sauvignonov či šedých rulandov...

Pri opise týchto aktivít I. Ledecký veľakrát spomína Rakúsko, ktoré sa za posledné desaťročia vypracovalo medzi vinársku svetovú špičku. Tam hľadali inšpirácie aj odbornú pomoc. No keďže je investor zaťažený na sauvignony, „winemakrom“ v Elesku sa stal Nigel Davis.

Pozemky sa podarilo dať dokopy najmä pri Višťuku neďaleko Modry. Ako hlavného partnera a realizátora svojich plánov si našiel M. Lančariča. Vinohrady začali vysádzať v roku 2005, v roku 2008 prvý raz zberali, v roku 2009 prvý raz fľaškovali. Kapacita je nastavená zhruba na 600-tisíc fliaš ročne, ale zvládne aj milión.

Medzičasom Ledeckého investičná skupina vybudovala aj distribučnú spoločnosť In vino (dnes Elesko) trading, aby si ešte predtým, ako bude mať vlastné víno, pripravili distribučné kanály.

Druhý koncept vinárskeho parku začali rozvíjať v Malej Tŕni v slovenskej tokajskej oblasti, kde majú vysadených prvých 15 hektárov a pracujú na ďalších desiatich.

A I. Ledecký začal už realizovať aj svoj najväčší sen, vybudovať špičkové vinárstvo aj v ruskej Anape na pobreží Čierneho mora. V Rusku vytypovali vhodných 1600 hektárov, ktoré z hľadiska terroiru pripomínajú Toskánsko. Vysadených už majú 150 ha, opäť tam funguje ich distribútor vína, súčasťou rezortu navrhnutého podľa „masterplanu“ od svetoznámej britskej firmy Aecom opäť má byť vinársky park, ale aj tri golfové ihriská, domy, obchody a hotely...

Ambíciou všetkých troch pánov z Eleska je dostať časom tri ich vína do svetovej top stovky. Už aj vedia presne ktoré.