Ako dal nenásytný pápež svetu švédske stoly

Povestné švédske stoly, ku ktorým chodili po roku 1989 dovolenkári z bývalého tábora socializmu s igelitkami, aby bolo čo jesť aj na pláži, si svoje meno priniesli zo Škandinávie.

482220
9.5.2018 / Milan Nemec
Flickr

Vo Švédsku sa tento spôsob ponuky jedál volal smörgåsbord. Na stole boli predjedlá, z ktorých si každý mohol dať, koľko chcel. 

Neskôr sa myšlienky bufetu bez konca chytili reštaurácie, ktoré za jednotnú cenu vyzývali zákazníkov, že môžu „all you can eat“ , teda jesť, koľko zvládnu. Ale švédsky stôl, ako ho poznáme dnes z hotelových raňajok, firemných výročných rôznych rautov alebo niektorých tlačových konferencií, má svoje korene vo Vatikáne. Verte, neverte, ale história neklame.

Všetko naozaj začali Vikingovia

Predsa len ešte jeden historický exkurz. Severskí Vikingovia majú tiež prsty v tomto spôsobe stravovania. Ich lode mali dlhú palubu.  Ako náhle sa priblížila pevnina a teda miesto, kde sa chystali plieniť, na palubu narýchlo nahádzali všetko, čo mali pod zub. Postojačky sa džgali ako pred koncom sveta. Keď si vytriasli bradiská, poď ho na zboj. Doplniť zásoby na nové švédske paluby.

O pár storočí, presnejšie v pätnástom storočí, si žil jeden pápež. Volal sa Pavol II. Vo Vatikáne pôsobil ako vizionár nebeských chutí už na zemi. Miloval melóny a mal sa nimi prejesť na smrť. Okrem toho táto Kristova pravá ruka na Zemi vymyslela povestné švédske stoly.

Naspäť do Vatikánu, či skôr do Benátok

Skromnosť, ku ktorej nabáda dnešný pápež František, v stredoveku zostala za dverami vatikánskej kuchyne.  Za Pavla II. spotrebovali jeho kuchári denne pre pápežský dvor vyše 300 kilogramov mäsa. Najväčšej obľube sa tešili bažanty, prepeličky a iné drobné vtáctvo. Čiže, je jasné, koľko vtáctva položilo život na oltár chutí vtedajšej cirkevnej špičky. Ďalším vtedajším hitom boli teľacie rezne na koriandri. Bodovali však aj cestoviny, začína sa objavovať kráľ syrov parmezán.

Benátskeho rodáka Pavla II. treba považovať za Svätého otca výnimočnej stredovekej kuchyne. I keď mal mať na Zemi iné poslanie, bolo pre neho prvoradým, aby jeho pluk kuchárov vymýšľal vždy nové a nové kulinárske prekvapenia. Na pápežský stolec sa posadil v roku 1464. Miloval hostiny a verejné slávnosti, kde stoly praskali pod ťažobou všakovakých jedál. Okrem sklonu k prejedávaniu sa mal záľubu v inej márnivosti.

Lesklé kamienky a melóny

Traduje sa, že namiesto plyšového medvedíka, ktorého ešte vtedy nevymysleli, si bral do postele ako spoločníkov drahé kamene. Hlavne zafíry a rubíny. Tento šéf kráľovstva pozemského mal ešte jednu vášeň. Bol na melóny. Za necelý mesiac v roku 1465 ich naservírovali na pápežskom stole až 165. Historici však neuvádzajú, koľko z tohto množstva spucoval sám pápež.

Azda  vášeň na melóny stála Pavla II.  život.  Niektoré historické pramene uvádzajú, že po siedmich rokoch úradu a bakchanálií zomiera vo veku 54 rokov (1471) na mozgovú príhody, iné uvádzajú, že sa na smrť prejedol práve melónmi. Nevieme, ako je to možné, možno ich hltal celé?

Raňajky zo švéskeho stola v Kempinski Soma Bay v EgypteZdroj: Jarmila Horvathova

Prvý švédsky stôl počas karnevalu v Benátkach 

Najslávnejšia hostina z čias Pavla II. bola tá, kde sa po prvý raz objavil predchodca dnešných švédskych stolov. Bolo fašiangové obdobie karnevalov pred nástupom pôstu. Pápežská karnevalová hostina pred bazilikou svätého Marka v jeho rodných Benátkach  3. februára 1466 bola veľkolepá. Podľa vtedajších kronikárov, pápež pri nej myslel na všetko. Dal vyrobiť špeciálne drevené a kovové misky. Hostia si do nich sami dávali jedlo a to koľko ho zvládli.

Pri tomto prvom bufete, ako ho poznáme z rôznych súčasných akcií spotrebovali 8 570 vajec a takmer 1 500 kg parmezánu. Nesmela chýbať samozrejme pochúťka Svätého Otca – semenníky starého muža. Objednal ich až 242 párov a po všetkých sa len zaprášilo.

Bodovali hlavne dedkove semenníky

Na ich získanie ale nepadali za obeť  seniori, to len predchodca slávneho syra mozzarella sa volal najskôr provatura a neskôr dostal ono divné meno semenníky starca. Vzhľadom na pikantné meno si  Pavol II. vždy objednával syry po pároch. Na jeho stôl smerovalo úctyhodné množstvo pochúťky. Za jeden mesiac až si dali jeho hostia i Svätý Otec tak zhruba 400 párov. 

Ďalej sa spotrebovalo 80 kg masla a bližšie neznáme množstvo mlieka. Podávali sa cestoviny, šišky, studené mäsko a množstvo sladkých zákuskov. Do nich boli Taliani už vtedy ako blázni.Pavol II., keď jedol len tak obyčajne, čiže nebola na programe žiadna hostina, nikdy nesedel pri stole sám. Spoločnosť mu nerobili iba kardináli, obklopovala ho početná rodina. Jeho synovci, strýkovia a iní vznešení hostia. Do Vatikánu sa vtedy snažila dostať a niečo pojesť honorácia z celého vtedy známeho civilizovaného sveta. Sadnúť si s pápežom pri jednom stole bolo snom každého labužníka.

Nájdi reštauráciu alebo hotel