Ako vyzerá vinárske La dolce vita

Môžem cestovať do hociktorej krajiny, ale kde sa najviac na mňa nalepí akcent a nové slovíčka, je jednoznačne Taliansko. Len si si pre seba vyslovte „Ciao ragazza“ a začnete gestikulovať aj vy.

470511
12.8.2017
Archív Andreja Lúčneho

Taliani majú pre mňa v sebe zmes radosti, miernej hystérie ale predovšetkým lásky k dobrému jedlu a vínu. Doteraz som nenašiel región, kde by som sa dobre nenajedol. Samých seba a život majú Taliani tak radi, že svojim žalúdkom doprajú len to najlepšie.

Do Talianska už nebicyklujem, na výlety chodím radšej autom – kvôli kufru samozrejme, ktorý vždy naplním. Kúsok za hranicami so Slovinskom som v regióne Fruili. Rodinných vinárstiev je tu neúrekom. Pred viac ako 50 rokmi sa veľký padre Leonardo Specogna vrátil zo svojich ciest po svete a za alpskými kopcami si v dedinke Corno di Rosazzo kúpil kúsok pôdy, kde začal pestovať vinič. V tomto kraji nič nezvyčajné, víno tu dorábali už antickí Rimania. Dnes sa o rodinný poklad stará tretia generácia  Specognovcov a výmeny názorov prebiehajú s rovnakou vášňou s akou sa starajú o svoj vinohrad. Jednou z „povinných jázd“ v Taliansku je zažiť tradičný rodinný obed. Po tomto zážitku sa vám vaše vlastné deti budú zdať ako zakríknuté bytosti.

Kúsok západne od vinárstva Specogna dorazíte do srdca Valdobbiadene, San Vendemiana a vinárstva Furlan. Táto oblasť je typická pre výrobu prosecca. Pár rokov dozadu som prišiel na výstavu do Düsseldorfu s cieľom ochutnať a vybrať pre mojich klientov dobré bubliny. Keďže tam bolo viac ako 50 vinárstiev s obrovskou ponukou prosecca, zvládnuť všetky nebolo možné (teda v časovom rozpätí, ktoré som mal k dispozícii). Zásahom vyššej moci som prišiel k stánku rodinného vinárstva Furlan a už pri ňom ostal. S Talianmi sa nedá len poznať, s nimi sa hneď kamarátite a to veľmi intenzívne. Takmer 90 rokov majú opraty v rukách vinárstva Furlan len rodinní príslušníci. Všetci, čo ste videli Krstného otca viete, že rodina je v krajine na Apeninskom polostrove najviac. A Furlanovci nie sú v tomto smere iní.

Nemôžem vynechať ani to najklasickejšie talianske klišé - Toskánsko. Je to skutočne krásny kraj, kamenné domy, typické jedlo, voňavé víno  – ale verte mi, keby sa pár múdrych hláv na čele štátu v 60tych rokoch minulého storočia nedohodlo, že podporia tento región s dotáciami a úľavami, Toskánsko by dnes vyzeralo úplne inak. 

Ale v zásade som rád, že tak urobili a dnes čierneho kohúta, symbol Chianti pozná skoro každý. Čo Talian, to horúca krv a platí to aj pre Sicílčanov. V samotnom srdci regiónu má svoje vinice aj Giampaolo Matto. Keďže svoju „taliansko-toskánsku“ povesť poškvrnil rokmi strávenými vo Francúzsku, nedostal povolenie na používanie čierneho kohúta na svojich etiketách. A nebol by to on, enfant terrible vinárskej scény, keby si neporadil. Kohúta dal na opačnú stranu etikety svojich vín La MASSA a tvrdí, že kohút je maximálne dobrý do polievky. Vendetta vo vinárskom podaní. Moje zážitky s ním za pár dní niekomu vystačia na rok. Niekedy však stačí, ak si namiesto divokej jazdy s vinárom, prinesiete len pár fľašiek z jeho prémiových rád vín – Carla a Giorgo. Ročne vyrobí len po 5000 fliaš z každej rady a tak už máte dnes záruku, že ste dobre nakúpili. Ani klasické La MASSA však nie sú na vyliatie.

Krásne potulky po Taliansku priatelia!

Diskusia (0reakcií)