Výber vína nie je zábava, je to drina. Skutočne

Výber vína nie je ani zďaleka taký romantický, ako si mnohí predstavujú. Jedna vec je, čo chutí mne a čo bude chutiť ľuďom okolo.

465186
7.4.2017
Vínimka

Myslieť si, že kto nepochopí môj výber nepozná dobré vína je skvelou cestou do záhuby. Takže aj tu platí, že síce ponúkate hosťom na vínnej karte svoj rukopis, ale v zásade musíte mať na nej od jednoduchých, ľahkých vín až po pochúťky pre fajnšmekrov.

Moju každoročnú sezónu odštartuje výstava ProWein v nemeckom Düsseldorfe. Na jednom mieste mám takmer všetkých vinárov – od rakúskej klasiky až po Nový svet. Pre mňa je to najťažší pracovný maratón v roku. Musím si dôsledne naplánovať jednotlivé stretnutia, vymyslieť to aj logisticky, aby som zbytočne nestrácal čas presunmi medzi halami a vedieť, čo chcem ochutnať. Asi mesiac pred výstavou to na mojom pracovnom stole vyzerá ako plánovanie útoku v Hviezdnych vojnách.

Vyberám si vína, ktorých vinárstva som navštívil, poznám sa s ich majiteľmi, respektíve ma zaujal ich príbeh. A to sa dá najlepšie práve na tomto mieste. Obísť Rakúsko sa ešte za mesiac dá, ale navštíviť vinárov v Španielsku, Taliansku alebo Francúzsku? To pri ostatných pracovných povinnostiach nehrozí. A len tak ponúknuť víno ktoré nepoznám, nie je moja „šálka kávy“.

Düsseldorf je pre mňa „ erste Probe“. Ochutnávam niektoré vína úplne prvýkrát, degustujem nové ročníky od známych vinárov alebo vína, ktoré sú staršie, ale dozreli až teraz. Víno je častokrát na ochutnávku len zo sudu, aby sme si mohli urobiť predstavu, aké bude, respektíve odhadli jeho potenciál. Potom ho ešte asi tak po mesiaci vyskúšam priamo u vinára a až potom finálne vyberám.

Takže keď už mám plán a aj poznačené, čo chcem skúšať, štartujem maratón. Denne ochutnám viac ako 120 druhov vín, takže aby som niečo rozpoznal aj večer, klasicky vypľúvam. Napriek tomu sú však moje chuťové poháriky už okolo 17:00 značne unavené. Takže si do poznámok ku charakteru vína píšem  chutí / nechutí, páči / nepáči. Žiadne tóny pačuli, jemný závan jarnej trávy. To by som jednoducho nestihol. Každý večer ma ešte čaká pozvanie od vinárov, kde ochutnávame staršie ročníky, určené pre užších okruh priaznivcov, spolu s jedlom. Cestou z výstavy si zvyčajne pospím v metre, potom rýchle osvieženie na hoteli a zase k vínam. Ale tieto „podpultovky“ si nikdy nenechám ujsť.

Návrat z večere je tiež sprevádzaný spánkom v MHD, večer ešte vytriedim môj „ľúbostný“ zoznam, vyberiem, čo ešte raz ochutnám a ku ktorým vinárom sa vrátim. Takto som napríklad sledoval Markusa Hubera. Prvýkrát sme sa stretli počas rakúskych vinárskych ciest, potom som jeho vína vyskúšal na výstave a nakoniec v jeho pivnici. Práve v ten rok, ako sme ho dostali aj na Slovensko, sa stal u susedov vinárom roka. Zatiaľ ešte nechodím v baloňáku s cigaretou v ústach, ale takýto šťastný koniec „prípadu“ ma vždy poteší. 

Alebo Furlan -  toľko som hľadal, až som našiel. Bol to až piaty dom so šumivým vínom, kde som ochutnával nefrancúzske bublinky. Furlan oslovil nielen mňa, ale svojich skalných našiel aj u nás.

Ale nebýva každá výstava hektická ako ProWein. Počas roka si doprajem aj kľudnejšie záležitosti. Pretože to nie je len o vínach, ale aj o vzťahoch, nových informáciách a vzdelávaní. Dobré víno a noblesa idú ruka v ruke, takže aj keď je vinárov veľa a vína ešte viac, zvládam to s „eleganciou“ skúseného someliera... Lebo víno mi jednoducho chutí.

Autor je somelier